Recenzia: Snehulienka a lovec (Snow White and the Huntsman) - 5/10

Autor: Maťo Vojtko | 1.6.2012 o 19:18 | (upravené 1.6.2012 o 20:04) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  1828x

Žáner epickej filmovej fantasy mal nakročené viac ako vynikajúco. Hneď ako odzneli fanfáry pre monumentálne zavŕšenie „prsteňovej" trilógie, začali po fantastike stále hladní diváci očakávať adaptácie ďalších vychytených autorov. Nastal však nečakaný obrat.

Namiesto adaptovania dospelých, plnokrvných príbehov sa Hollywood pustil do fantasy zameranej na detské publikum. Demencie typu Kroniky NarnieEragon alebo dva roky starý grc Posledný vládca vetra predstavovali pre žáner fantastiky klinec do rakvy. Miesto hrdinov typu Aragorn, Gandalf alebo Frodo, cediacich pot, krv a slzy vo veľkolepých, osudových príbehoch, sa po plátne preháňali papuľnatí a otravní fagani, cediaci... ani neviem čo. Iste, ako blesk z jasného neba sa síce objavilo záchranné koleso v podobe geniálneho seriálu Hra o tróny (ktorému sa povenujem v najbližšej dobe), ale fantasy veľkého plátna rozhodne nemala ružové vyhliadky. To sa malo zmeniť počínajúc rokom 2012. V decembri nás čaká Hobit, nasledujúcu jeseň nás (dúfajme) oblaží The Seventh Son... avšak prvá lastovička priletela už teraz.

Zápletka filmu Snehulienka a lovec je veľmi jednoduchá: Kráľovi a kráľovnej, dobrým a spravodlivým vládcom, sa narodí dcéra Snehulienka (Kristen Stewart). Kráľovná po čase umrie a kráľovstvo sa (nezávisle na tom) ocitne v ohrození neznámej temnej armády. Kráľ sa vydáva do vojny a po jednom z úspešných prepadnutí nepriateľských oddielov nachádza krásnu zajatkyňu menom Ravenna (Charlize Theron). Tá ho tak okúzli, že sa s ňou hneď ďalší deň ožení. Počas svadobnej noci sa však neborák kráľ na vlastnej koži presvedčí o tom, že to nebolo práve najšťastnejšie rozhodnutie - Ravenna je totiž čarodejnica, ktorá má temnú armádu pod palcom a opantať kráľa bolo súčasťou jej plánu. Vládca umiera s dýkou v hrudi, Ravenna sa stane kráľovnou, kráľovstvo sa ponorí do temnoty a úbohá Snehulienka skončí na dlhé roky zavretá vo veži. Keď však čarovné zrkadlo Ravenne vyjaví, že Snehulienkino srdce jej môže zaistiť večnú mladosť a krásu a čarodejnica si preto nechá princeznú povolať, dievčina využije situáciu a utečie do nebezpečného Temného lesa. Po jej stope kráľovná vyšle lovca (Chris Hemsworth), ktorý ale so Snehulienkou nadviaže spojenectvo na jej ceste za zničením Ravenny.

Ravenna

Na tento film som ukrutánsky tešil. Nadupané trailery nešetrili veľkolepými výjavmi, obsadenie vyzeralo lahôdkovo (áno, patrím k ľuďom, čo považujú Kristen Stewart za dobrú herečku, pretože ju nevideli iba v Twilighte) a zámer poňať klasickú rozprávku v temnejších odtieňoch pôsobil funkčne. O to viac som z kina odchádzal nepríjemne prekvapený a sklamaný.

Najtristnejším aspektom filmu je scenár. Ten funguje v podstate na úplne totožnom princípe ako Alica v Krajine zázrakov od Tima Burtona (nie náhodou sú pod oboma filmami podpísaní rovnakí producenti) - vzala sa notoricky známa rozprávka, na pár miestach sa prehnala niečím, čo ja osobne volám „temný filter" (to jest menej než jedenásťročné deti si sem-tam budú zakrývať oči, v najhoršom prípade pišťať) a z hlavnej protagonistky sa urobila mýtická „vyvolená", ktorá ako jediná môže poraziť zlú mocnosť. Chápete správne. The Chosen One is back, baby. Aký to len originálny nápad, po všetkých tých Harry Potteroch, Anakinoch Skywalkeroch, Neoch, Eragonoch, Lyrach Belacqua a ďalších a ďalších! Aký som len zvedavý, či sa dávne proroctvo naplní a zlo bude potrestané... Dobre, koniec srandy. Hovoriť, že tento koncept je v roku 2012 už totálne ohraný, by bolo ako posielať pracovné ponuky do rómskej osady. Je to zbytočné skoro rovnako ako horekovať nad tým. Dôležité je naopak uvedomiť si, že aj otrepaná zápletka môže výborne fungovať, ak:

A) je príbeh dobre a logicky vystavaný a predstaví nám plejádu sympatických a zaujímavých postáv, ktorým budeme držať palce a o ktoré sa budeme báť,

B) sa jej chopí tým skúsených a schopných tvorcov, ktorý dokáže potenciálne nedostatky pretaviť v prednosti (spomeňte si na Avatara).

Asi vám už došlo, že sa nestalo ani jedno.

Snow White

A) Postavy v Snehulienke a lovcovi sú napospol nezaujímavé a nevykreslené archetypy, ktoré majú spravidla len jednu jedinú charakterovú črtu. Pár príkladov: Snehulienka - dobrá duša; Lovec - dobrá duša s bolesťou v srdci; Ravenna - zlá mrcha; Ravennin brat - zlý slizký čurák; Princ William - chrabrý bojovník; Trpaslíci (áno, sú tam a hrajú ich známi herci) - jeden pripečený, jeden slepý, jeden romantický, jeden muzikálny, traja do počtu.

Interakcie medzi týmito postavami potom nevyzerajú ako interakcie medzi normálnymi ľudskými bytosťami, ale ako medzi obyčajnými nástrojmi, ktoré vypúšťajú z úst neuveriteľne patetické drísty (Snehulienkin bojový prejav vládne) a ktorých jediným účelom je zastať v príbehu nejakú špecifickú úlohu, aby sa zápletka mohla pohnúť ďalej. Nie je pri tom bez zaujímavosti, že z filmu by sa dali vystrihnúť minimálne štyria trpaslíci a jeden princ a absolútne nič by sa nezmenilo.

No a pri vysvetľovaní spomínanej logiky a výstavby si opäť pomôžem príkladom:

Približne v polovici filmu sa udeje zásadná scéna, odohrávajúca sa na začarovanej vílej lúke (kde majú hrdinovia rozložené táborisko), a ktorá spočíva v tom, že Snehulienka sa prebudí skôr ako ostatní nocľažníci a počas prechádzky sa dostane na malú čistinu s jazierkom uprostred. V jazierku stojí veľký biely jeleň s korunou konárov namiesto parožia. Snehulienka k nemu fascinovane podíde a pohladí ho. Lovec a prebudení trpaslíci za ten čas pribehnú za ňou. Jeleň sa Snehulienke ukloní a slepý šéftrpaslík to fascinovane okomentuje: „Toto sa ešte nikdy nestalo, je to vyvolená!" Táto udalosť presvedčí trpaslíkov, aby sa pripojili k Snehulienke a ako taká má za následok posun príbehu až ku konečnému zúčtovaniu. Vizuálne je táto pasáž omamná, nie že nie. Avšak až do konca filmu sa nedozvieme, čo bol ten jeleň vlastne zač a prečo bola jeho poklona Snehulienke pre trpaslíkov smerodatná. Bol to nejaký vládca lesa? Bol to duch? Bol to boh? Do konca filmu sa ten paroháč už ani raz neobjaví.

(celá scéna mimochodom VEĽMI pripomína Miyazakiho Princeznú Mononoke)

Snow White - Mononoke

B) Režisér Rupert Sanders je na debutanta rozhodne solídny remeselník (jeho skóre vyslovených kiksov je prakticky nulové), ale bohužiaľ sa zároveň prejavil aj ako uzívaný rutinér, ktorý síce dokáže komponovať krásne a výtvarne zaujímavé zábery, ale pospájať ich do niečoho, čo by malo nejakým spôsobom fungovať, je už nad jeho sily. Sandersov snímok preto pôsobí iba ako sterilná a neemotívna fantasy omaľovánka, ktorej zúfalo chýba akákoľvek výraznejšia atmosféra a dopad na diváka. O epickej sile nehovoriac.

Poster

No a nakoniec mi to nedá a musím sa pristaviť aj pri hudbe. Ak to niekto náhodou nevie, tak James Newton Howard je jeden z najznámejších a najrenomovanejších skladateľov súčasnosti a má na konte filmy ako Temný Rytier (spoločne s Hansom Zimmerom), King KongSom legenda alebo v podstate všetky filmy M. Nighta Shyamalana. Osobne ho však uznávam hlavne za jeho spoluprácu so štúdiom Disney, vďaka ktorej uzreli svetlo sveta veľkolepé soundtracky ako napríklad jeho úžasný Dinosaurus.

http://www.youtube.com/watch?v=QM4dTkkdisg&feature=player_embedded

(nástup heroického motívu v 1:25)

V kútiku duše som dúfal, že Snehulienka a lovec mu dá príležitosť predviesť to najlepšie, čo v ňom je, a že by sa jeho hudba mohla dokonca zaradiť do môjho rebríčka najlepších soundtrackov roka. Nádej do žíl mi vlieval fakt, že len pred niekoľkými mesiacmi mal premiéru film Hry o život, ku ktorému sa Howard dostal takpovediac o päť minút dvanásť (pôvodne mal hudbu skladať Danny Elfman) a vôbec mu to nezabránilo zložiť toto:

http://www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=RFAUzAtSz0w

V niečo podobne veľkolepé a zimomriavkové som dúfal aj v prípade Snehulienky. Musím však smutne konštatovať, že aj keď má score viacero výborných pasáží, ako celok rozhodne nepôsobí dojmom niečoho výnimočného alebo zapamätania hodného.  Najlepšou časťou hudobnej zložky preto zostáva záverečná pieseň od Florence and the Machine:

http://www.youtube.com/watch?v=r0EVEXX9kpk&feature=player_embedded

Takže zhrnuté a podtrhnuté: veľké, naozaj veľké sklamanie.  Návrat fantasy sa zatiaľ nekoná a kriesenie žánru tak naďalej ostáva na pleciach Petera Jacksona. Kedyže je ten december?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?